Hľadím jej do očí. Tak, ako sommal tú možnosť už takmer štvrťstoročia. Pamätám sa, keď som bol ešte dieťa,trápil som sa. Pýtal som sa: „Čo to mamička robí?“. „Ona je iba smutná...“dostávalo sa mi vždy odpovede. Až neskôr som zistil, že to alkohol. To on robíz pre mňa najkrajšej ženy, z mojej najväčšej lásky a autorityiného človeka.
Tak sme si teda zvykli, či smechceli a či nie, že raz týždenne máme ísť skôr spať, aby sme boli tohopohľadu ušetrení. Takto sa to ťahalo roky rokúce, pokiaľ mi pamäť slúži.
„Veselých historiekz natáčania“, tých by bolo. Ale aj situácií, keď mi nebolo všetko jedno.Nie vždy som bol ale tým svätým ja. Stužkovú si úplne do detailov nepamätám, nodeň potom veľmi dobre. Tú ťažobu v nohách, keď som nevládal ísť, tiepohoršené pohľady rodičov ostatných spolužiakov pri mojom peveckom výkone,hodného hviezdnej roty, mám vryté v hlave na vždy. Viem, že v takomzrichtovanom stave už skončiť nechcem...
Keď už mám pocit, že je trebaporiadny reset hlavy natvrdo, idem si ho vykonať niekam do baru, ku kamarátom,proste mimo domu, aby som ostatných netrápil tou bezmocnosťou.
Všetko zlé je na niečo dobré,údajne. Ja aspoň viem, aký pohľad je ten najsmutnejší, ten, pri ktorom sa michce skutočne úprimne plakať. No viem, že si aj tak nijako nepomôžem...